Album dvoch predčasne zosnulých legiend: ako súzvučí hudba Roya Hargrova a Mulgrewa Millera?

V minulom roku vyšlo vo vydavateľstve Resonance Records výnimočné "dvojCD" dvoch zosnulých ikon moderného jazzu. Album "In Harmony" je záznamom dvoch koncertov trubkára Roya Hargrova a klaviristu Mulgrewa Millera. Ako sa darí týmto majstrom zaujať v komornom zoskupení?

Album "In Harmony" potešil každého fanúšika moderného mainstreamu. Zachytenie a zverejnenie živých koncertov Roya Hargrova a Mulgrewa Millera sme očakávali od doby prvých zmienok o tomto "dvojalbume". Jeden z koncertov sa uskutočnil v newyorskej Merkin Hall v januári 2006 a druhý v Lafayette College v Eastone (Pennsylvánia) v novembri 2007.

Hargrove aj Miller sú majstrami svojich nástrojov, jazzovej interpretácie a improvizácie. Okrem toho je v ich hre počuť vzájmnú blízkosť v rámci štýlu a celkovej koncepcie. Túto chémiu cítiť od prvých tónov albumu v skladbe "What is This Thing Called Love". Obaja hráči sú nesmierne pozorní, vnímaví a pohotovo reagujú na improvizačné nápady spoluhráča. Hargrove je ovplyvnený Armstrongom, Gillespiem, Parkerom, Freddiem Hubbardom, Woodym Shawom a Cliffordom Brownom. V jeho sólach sú prítomné swingové riffy, doubletimové bopové linky, blues, ale aj dlhé tóny a najmä excelentná práca s priestorom a pauzami. Nesmiernu dávku emócií ponúka jeho interpretácia balád, čo dokazuje aj na tomto albume. Hargrove tu tradične volí "Davisovskú" školu hry - téma zaznie bez akýchkoľvek ozdôb, vyhrávok či výraznejšieho vibráta. Hrá subtónom, podobne ako Davis alebo Chet Baker.

Kontrast prichádza v rhythm changes "Fungii Mama" Blue Mitchella, ktorú interpretujú v štýle calypsa. Obaja hrajú invečne, motivicky a rytmicky, pripomínajúc Sonnyho Rollinsa. Nechýbajú ani bopové linky, blues či moderné vybočenia. V Gillespieho latinovej balade "Con Alma" sa prejavuje veľký nadhľad a služba hudbe. Vo swingovom štandarde "Just in Time" prekvapujú miernym až pomalým zvoleným tempom, ktoré nie je pre túto skladbu typické. 

Mulgrew Miller krásne plní svoju úlohu rytmickej sekcie. Okrem dokonalo zvládnutých sprievodných štýlov rôznych rytmov stíha pohotovo reagovať na komplexné melodické, rytmické, harmonické linky a časté zmeny dynamiky a zvukovosti Hargrova, ktoré sú veľmi kreatívne, a v dobrom slova zmysle prekvapivé. Toto duo je učebnicovým príkladom, ako muzikálne a bohato môže znieť komorné zoskupenie. V Millerových sólach je evidentný vplyv celej tradície - harlemskej školy, Buda Powella, Parkera, Monka, Oscara Petersona, Billa Evansa a McCoya Tynera. Človek však samozrejme stále vníma a počuje, že Mulgrew Miller je velikánom postbopu s vlastným herným štýlom a jeho virtuozita nikdy celku neškodila a nebola samoúčelná.

Album "In Harmony" poteší každého fanúšika straight-ahead jazzu s odkazom na tradíciu s prímesou postbopu. Je to majstrovská nahrávka plná radosti z muzicírovania a ďalších emócií dvoch, žiaľ, už nežijúcich velikánov moderného jazzu. Samotná hudba ktorej nič nechýba je obohatená o spontánne výkriky a potlesky publika v tých správnych momentoch.

Autor: Dávid Oláh