City Sounds: názvuky jazzového mesta

Presne, ako som pred niekoľkými dňami spomínal: bratislavský City Sounds Festival je výživným a jedinečným podujatím uprostred bohatej jesennej festivalovej ponuky. Mestský festival sa počas prvej dekády vyprofiloval žánrovo pestro, hoci v rámci sobotného večera 16. novembra prevládala jazzová ponuka, vrcholiaca zoskupením Crosscurrents Trio legendárneho kontrabasistu Davea Hollanda.

Klobúk dole pred dramaturgom Matejom Šálekom, ktorý dokázal vyskladať skutočne zaujímavé a vyvážené hudobné menu. Vyznávači mainstreamovejšieho jazzu si prišli na svoje hneď počas úvodného koncertu tria Petra Palaja, na ktorý som sa dostal, žiaľ, s oneskorením. Napriek tomu som stihol niekoľko kompozícií nádejného a technicky vynikajúceho gitaristu. Palajove bopovo stavané témy z aktuálneho albumu „Second Avenue Stroll“ odsýpali s ľahkosťou, hoci v unisonách by to chcelo viac šťavy a zomknutosti.

Zaujala nápaditá bossanova Bossa Blue, melodická obmena (kontrafakt) legendárnej Dorhamovej skladby Blue Bossa a energický prídavok v podobe Gallianovej košatej témy Fou Rire. Palaj si do svojho minizoskupenia prizval kontrabasového harcovníka Juraja Kalásza, s ktorým sa už istý čas konfrontoval v rámci pravidelných jamsessions a bubeníka Martina Kukučku, pôsobiaceho napríklad s nitrianskou speváčkou Lenkou Gálisovou. Príjemný úvod večera.

Izraelské trio Shalosh si prekvapivo rýchlo získalo zaplnené Veľké koncertné rozhlasové štúdio, keďže ich pôsobivý postmoderný mix viacerých štýlov bol nielen chytľavou, ale najmä výbušnou zmesou. Hoci som trojicu pred niekoľkými rokmi zažil na showcases veľtrhu jazzahead! v Brémach, dnes sú kvalitatívne na úplne inom leveli a ako co-headlineri nesklamú na žiadnom svetovom festivale.

Klavirista Gadi Stern, kontrabasista David Michaeli a bubeník Matan Assayag vsadili v Bratislave na príbehy, ako sa ich snažili podať na svojom poslednom albume „Tales of Utopia“ (ACT Music 2023). Recenziu albumu nájdete tuto a na City Sounds zazneli ich Príbehy z Utópie takmer v kompletnej podobe. Výrazné témy s orientálnou blízkovýchodnou melodikou striedali baladické a neustále kulminujúce popevky – v mysli mi ostáva najmä nákazlivá hymnická Onwards and Upwards, ktorá znela aj s trochu nesmelou výpomocou ostýchavého publika.

Príjemne prekvapila symbióza všetkých členov zoskupenia, zaujímavé bolo sledovať melodickú hru bubeníka, citlivo reagujúceho na melodické nuansy spoluhráčov. Nadšené publikum dostalo odmenu v podobe vychytených tém: popový hit TakeOn Me nórskej kapely A-ha znel skutočne objavne a rytmicky na nepoznanie a dunivý kontrabasový riff energickej Breed od Nirvany nasledovaný výrazným breakom bicích bol dokonalou čerešničkou na torte. Bravó, páni!

Podobnú energiu, hoci úplne odlišnú estetiku priniesla Manuša speváčky Júlie Kozákovej. Tradičné rómske piesne zo Slovenska ako aj z blízkeho okolia sa hudobníkom podarilo podať skutočne dravo a uvoľnene. Kvarteto rómskych hudobníkov (huslista Viliam Didiáš, cimbalista František Reiner, violista Vojtech Botoš a kontrabasista Jancsi Rigo) ponúklo celú škálu emócií, ktoré speváčka vnášala do svojho prejavu.

Prekvapením boli vstupy technicky i muzikálne mimoriadne disponovaného gitaristu Zsolta Varadyho, bratanca fenomenálneho gitaristu Andreasa Varadyho. Po tradičnejších témach došlo aj na populárny popevok Dumbala Dumba, preslávený snáď najpopulárnejšou rumunskou cigánskou kapelou Taraf de Haïdouks. Manušu sa nedala v ničom zahanbiť a standing ovation bol úplne zaslúžený!

Možno to prichádza vekom (alebo inými okolnosťami), že sa pre mňa štvorica zoskupení počas jedného večera stáva celkom slušnou „kládou“ na vnímanie i pozornosť. Na druhej strane uznávam, že sa počas festivalu musí predstaviť viacero zoskupení. Možnože by napomohli dlhšie pauzy na rozdýchanie, keďže v tomto prípade delili jednotlivé koncerty len niekoľkominútové odstupy.

Viem, nemusel som za každú cenu všetko vidieť a počuť, ale človeku sa žiada výživnej a pestrej hudobnej potravy a škrelo by ho niečo premeškať... Preto sa hneď pri prvom zazvonení pôvabných uvádzačiek okamžite presúval do sály a hľadal si miesto. Žiaľ, únava spôsobená vyššie uvedenými faktormi na mňa doľahla práve počas vystúpenia festivalového headlinera, ktorým nebol nikto menší ako Crosscurents Trio.

Je to skutočne na zlosť – Manušu, ktorú som zasa až tak nechcel vidieť, som si dokázal vychutnať pri plnom vedomí (a svedomí) a počas koncertu Davea Hollanda, ktorého som si chcel skutočne vychutnať, mi klesala hlava ako malému dieťaťu. Aj preto mám z vystúpenia tohto parádneho tria len útržkovité (a snové) impresie. Čo mi však utkvelo v pamäti sú sofistikované a nápadité témy lídra ako aj saxofonistu Chrisa Pottera. A tiež skutočnosť, že neprítomnosť legendárneho indického perkusionistu sa vonkoncom neodrazila v kvalite a hodnote vystúpenia.

Trojica spolu s vynikajúcim bubeníkom Marcusom Gilmoreom ponúkla zrejme iný program, ktorý ale v nijakom prípade nebol len náhradný. Gilmoreova flexibilita bola neskutočná a v zahmlenej pamäti mi tiež ostávajú ležérne Hollandove kontrabasové témy, ako aj skvostný tón jeho nástroja. O to viac mi je ľúto, že som si nedokázal naplno vychutnať tento (zrejme) neopakovateľný koncert...

Apropo, účasť bola viac ako slušná. Spomínam si na City Sounds pred dvomi rokmi, keď ansámbel Lukáš Oravec Orchestra takmer počtom presahoval poslucháčov a Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu pôsobilo nesmierne zúfalo až opustene. Tento rok bola návštevnosť naozaj hojná napriek skutočnosti, že počet solídnych hudobných podujatí v priebehu októbra či novembra prudko narastá.

City Sounds je skutočne mestským, nielen jazzovým festivalom a tým pádom je väčšia šanca, že priláka aj vyznávačov funky, world music, progresívneho rocku či alternatívneho popu. Dôkazom bol napríklad deň predtým vypredaný koncert austrálskeho pesničkára RY X. Tešíme sa na ďalší ročník a ďakujeme!

Festival z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, Nadácia Bratislava, Veľvyslanectvo Štátu Izrael na Slovensku a SOZA.

Autor: Peter Motyčka

Foto: Michal Sýkora