Gary Peacock, kontrabasista známy svojim pôsobením u Billa Evansa a Keitha Jarretta, zomrel vo veku 85 rokov

Gary Peacock, všestranný kontrabasista, ktorý počas svojej kariéry spolupracoval s jednými z najvýznamnejších jazzmanov 20. storočia, zomrel v piatok 4. septembra 2020 vo svojom dome na severe New Yorku. Mal 85 rokov a hoci príčina jeho smrti nie je známa, podľa údajov blízkej rodiny odišiel z tohto sveta pokojným spôsobom.

Počas kariéry, ktorá trvala sedem desaťročí, hral Gary na nahrávkach s veľkými menami ako boli Albert Ayler, Paul Bley, Bill Evans a Keith Jarrett. Klavirista Marc Copland, ktorý s kontrabasistom hrával od 80. rokov, v roku 2015 v rozhovore pre stanicu NPR povedal, že Peacock bol podľa neho od začiatku 60. rokov „pravdepodobne jedným z mála skutočných inovátorov na svojom nástroji, OK? A v roku 2015 o ňom môžete povedať to isté.“

Počas uplynulých 55 rokov presvedčil Peacock svojou virtuozitou a inovatívnym prístupom mnohých jazzových velikánov. Okrem ikonických vystúpení s legendárnymi klaviristami ako Bley, Evans a Jarrett, hral v polovici 60. rokov na mnohých nahrávkach jedného z priekopníkov free jazzu, saxofonistu Alberta Aylera. Popri tom spolupracoval s viacerými ďalšími dôležitými osobnosťami jazzu - napríklad Marilyn Crispell, Don Pullen, Masubumi Kikuchi, Paul Motian a Tony Williams. Počas svojej kariéry Peacock dokonca absolvoval dvojmesačné angažmá s Milesom Davisom - v priebehu apríla a mája 1964 v jeho zoskupení zaskakoval za kontrabasistu Rona Cartera. Ako leader nahral 12 albumov, no známy je najmä ako člen "standard" tria Keitha Jarretta s Jackom DeJohnettom. Toto trio spolu prvý krát hralo v roku 1977 na kontrabasistovom albume Tales of Another a v najbližších rokoch následne vytvorili neuveriteľné množstvo hudby - 22 albumov, ktoré sú aj v súčanosti považované za definitívnu predstavu klavírneho tria v modernom jazze.

Peacockova osobná filozofia mu umožnila pracovať so širokou škálou hudobníkov a sprostredkovať svojim poslucháčom pri týchto vystúpeniach veľkú hudobnú hĺbku. V rozhovore z roku 2017 povedal Kenovi Baderovi z Arts Fuse: "Nezameriavam sa na svoje vyjadrenie ani svoju identitu ako basistu alebo improvizátora. Nejde o mňa. Ide o hudbu. Je to o mojej zodpovednosti byť v konkrétnom stave, vďaka ktorému budú [hudbu] môcť ľudia zdieľať, tešiť sa a niečo cítiť. “

Na konci 60. rokov sa Peacock vzdialil od aktívneho hrania, študoval makrobiotické varenie a meditáciu a dokonca sa na niekoľko rokov presťahoval do Japonska. Pre NPR v roku 2015 povedal, že štúdium japonského jazyka, ktorý je charakteristický nedostatkom dôrazu na osobné zámená, otvorilo jeho myseľ pocitu nezištnosti. Na začiatku 70. rokov sa vrátil ku hudobnej kariére a pod svojim vlastným menom začal vydávať úžasnú hudbu, nahrávky, ktoré vyjadrili jeho filozofiu snahy „uhnúť sa z cesty sebe samému“ a pracovať na kreatívnej spolupráci v službách kohokoľvek, ktorý v danom momente tvoril sólovú improvizáciu - umožňujúc tak svojim spoluhráčom hrať to najlepšie, čo kedy hrali.

Zdroj: npr.org

Autor: Martin Uherek