Jazzman týždňa: Grant Green

Americký gitarista a skladateľ, ktorý nahral množstvo vynikajúcich albumov pre vydavateľstvo Blue Note a ktorého majstrovstvo bolo počas jeho života často podceňované, priniesol do jazzového sveta štýl, ktorý bol kombináciou bebopu Charlieho Christiana, Charlieho Parkera a bluesu, charakteristického pre jeho rodné mesto. Grant Green najčastejšie hrával triu s organom a bicími, ku koncu svojho života rozšíril svoju hudobnú paletu o funk - a niektorí ho dokonca považujú za otca acid jazzu.

Grant Green sa narodil 6. júna 1935 v meste plnom bluesu, St. Louis v štáte Missouri, USA. Prvé profesionálne skúsenosti získal ako 13-ročný v gospelovom zbore. Spočiatku hrával najmä boogie-woogie, no neskôr ho uchvátil bebop gitaristu Charlieho Christiana a saxofonistu Charlieho Parkera, ako aj vzdušné frázy Lestera Younga a Jimmyho Raneyho. Jeho hra bola prvý krát zaznamenaná na albume tenorsaxofonistu Jimmyho Forresta, pričom bubeníkom na tejto session bol legendárny Elvin Jones, ktorý sa neskôr preslávil účinkovaním v kvartete Johna Coltrana. Grantove meno získalo na jazzovej scéne význam potom, ako ho koncom 50. rokov objavil saxofonista Lou Donaldson v bare v St. Louis a zobral ho do svojej kapely. Green sa presťahoval do New Yorku na prelome rokov 1959-60.

Ku svojmu prvému albumu ako leader sa Grant Green dostal netradičným spôsobom. Donaldson predstavil Greena Alfredovi Lionovi z vydavateľstva Blue Note a ten bol mladým gitaristom taký unesený, že namiesto tradičného postupu - obsadenia Greena ako sprievodného hráča na albume niekoho iného - mu dal okamžite priestor nahrať svoj vlastný debutový album. Gitarista s ním však nebol spokojný a tak bol len s odstupom mnohých rokov vydaný pod názvom First Session. Prvým skutočne vydaným albumom sa stal Grant's First Stand, hneď po tom Green Street a Grantstand. Počas rokov 1961-65 nahral Green pre Blue Note viac albumov než ktokoľvek iný v tom období (či už ako leader alebo sideman).

V roku 1962 bol Grant Green podľa magazínu Down Beat označený ako "best new star", najlepší nový objav na scéne. Na albumoch Sunday Mornin', The Latin Bit a Feelin' the Spirit venoval priestor viacerým štýlom, gospelu, latinu a spirituálom (v tomto poradí). V rokoch 1963-64 vznikli dva z jeho najvýznamnejších albumov - Idle Moments, so saxofonistom Joe Hendersonom a vibrafonistom Bobbym Hutchersonom a Solid, s Hendersonom, McCoy Tynerom a po niekoľkých rokoch opäť s Elvinom Jonesom.

Green v roku 1966 opustil vydavateľstvo Blue Note a koniec desaťročia pre neho znamenal obdobie zníženej aktivity a problémov, spôsobených najmä jeho závislosťou na heroíne. V roku 1969 sa gitarista vrátil na scénu s novou kapelou, štýlovo ovplyvnenou funkom. Z tohto obdobia kritici najpozitívnejšie hodnostia album Green is Beautiful a soundtrack ku filmu The Final Comedown. V roku 1974 opäť opustil Blue Note a jeho nahrávky z nasledujúceho obdobia rozdelili jeho fanúšikov na dve strany - niektorí ho vďaka nim považujú za otca acid jazzu (jeho nahrávky z tohto obdobia samplovali napríklad ako US3, A Tribe Called Quest a Public Enemy), iní túto časť jeho tvorby považujú za umelecky najmenej hodnotnú.

Greena v roku 1978 hospitalizovali, no gitarista proti doporučeniu doktorov inštitúciu opustil a vydal sa späť na turné, aby zarábal peniaze. Počas angažmá v New Yorku dostal vo svojom aute infarkt a 31. januára 1979 zomrel. Od jeho smrti Greenova popularita rástla a mnohé jeho doposiaľ nevydané nahrávky sa stali vzácnymi zberateľskými kúskami, pričom cestu ku jeho štýlu si našli mnohí mladí gitaristi dnešnej doby.

Zdroj: wikipedia.org

Autor: Martin Uherek

Photo: Francis Wolff