Jazzová improvizácia je ako reč, tvrdia vedci

Skupina neurológov z americkej kliniky Johns Hopkins nedávno zverejnila výsledky štúdie, ktorej predmetom záujmu bol práve mozog jazzového hudobníka. Vedci okolo doktora Charlesa Limba, tiež jazzového hudobníka skúmali, čo sa deje v mozgu jazzmana počas hudobnej improvizácie.

Výskumný tím na čele s Limbom v rámci experimentu umiestňoval jazzových hudobníkov do MRI prístroja s klávesmi. Hudobníci mali za úlohu najprv zahrať naučený kus hudby a následne naň improvizovať s ďalším hudobníkom v miestnosti. Výsledky takéhoto experimentu boli nasledovné – u hudobníkov, ktorí spoločne spontánne improvizujú prebieha masívna mozgová aktivita práve v tých častiach mozgu, ktoré sú aktivované i pri bežnej reči. Inými slovami, jazzová improvizácia má z hľadiska neurologického taký istý pôvod ako slovná komunikácia.

„Dáva to zmysel,“ nechal sa k výsledkom štúdie počuť Ken Schaphorst, vedúci Oddelenia jazzových štúdií na New Englad Conservatory v Bostone: „hovorená reč je tiež vlastne permanentná improvizácia. Svojim spôsobom, je to to isté ako s jazzom. Ibaže v hudbe, ako v úplne slobodnom jazyku bez slov je ťažšie dostať sa k bodu, kedy ste so svojim ´výrokom´ spokojný.“

Okrem obmedzenia daným hudobnými schopnosťami je tu však ešte jeden zásadný rozdiel medzi rečou a jazzovou improvizáciou, ktorý sa ukázal vo výsledkoch Limbovej štúdie. Pri bežnej reči mozog spracúva jednak štruktúru a syntaktickú stránku jazyka, jednak jeho sémantickú rovinu, teda význam slov. Limb s tímom však zistili, že hoci počas jazzovej improvizácie pracuje časť mozgu spojená so syntaxom, časť mozgu spojená so sémantikou sa úplne uzatvára. V praxi to teda znamená, že hudba je jazykom bez konkrétnych významov. Napriek tomu má však hudba svoj systém a svoju ´slovnú zásobu´, tak isto ako reč:

„Jazzová improvizácia má svoje zákonitosti a svoj rámec, v ktorom sa hudobníci pohybujú. Nie je to až tak spontánne, ako si niektorí poslucháči môžu myslieť. Táto štruktúra je podobná tej, ktorú používame pri hovorenej reči. Tak ako v hovorenej reči vieme rozoznať, kedy je čas povedať ´ahoj, teší ma´, tak ako vieme komunikovať v rámci rôznych spoločenských situácií, tak jazzoví hudobníci hrajú v rámci istých štruktúr. Napríklad ako basgitarista mám isté úlohy, ktoré musím plniť, idiomaticky i funkčne. Musím hrať na ťažkú dobu akordický tón a podobne,“ doplnil Mike Pope, americký klavirista a skladateľ tiež zaangažovaný vo výskume.

Limb sa však domnieva, že jeho výskum vedie k niečomu oveľa väčšiemu. K niečomu, čo sa týka samotnej podstaty ľudskej percepcie zvuku. Mnoho vedcov sa domnieva, že práve reč robí človeka. Avšak mozog človeka je vyvinutý tak, aby vnímal i oveľa komplexnejšie a zložitejšie akustické systémy, ako je hovorená reč.

„Pokiaľ je mozog vyvinutý primárne kvôli tomu, aby vnímal reč, je zvláštne, že jeho možnosti a kapacita sú oveľa vyššie. Mám dôvody domnievať sa, že mozog sa vyvinul za účelom vnímania hudby a že bežná reč je len milý vedľajší produkt, uzavrel Limb.

Zdroj: theatlantic.com

Miro Bachura