Prekliate Džezáky

Keď som cestou na prvý z bratislavských jazzových večerov podumával nad kondíciou jazzového diania, kde-tu mi prechádzali mysľou nie najpozitívnejšie myšlienky nad súčasným stavom hudby, ktorú nadovšetko milujem. Je ešte to, čo dnes nazývame jazzom, skutočným jazzom? Nesnažíme sa pod jazzovú strechu schovať to, čo sa nám nedarí vtrepať do iných škatuliek a šuplíkov? A má vôbec zmysel o tom uvažovať?

Do smrti nezabudnem na október 1996, keď som prvýkrát prekročil pomyselný portál Bratislavských jazzových dní. Úvodné stretnutie bolo skôr „oťukávacie“, pretože ako študent som si mohol dovoliť lístok len na jeden, konkrétne sobotný večer. Nikdy som túto voľbu neoľutoval a okamih, keď na pódiu Spoločenskej sály PKO spustila partia okolo Bennyho Golsona a Jona Hendricksa legendárnu tému Whisper Not, ma katapultoval do sférických výšok. „Ak je toto jazz, potom je to tá najfantastickejšia hudba, aká sa vo vesmíre objavila,“ opakoval som si v duchu. A tak tomu ostalo dodnes, napriek pravidelným (nie vždy dobrovoľne vyžiadaným a potvrdzovaným) aktualizáciám.

Vrátim sa k úvodnej myšlienke a ceste na Džezáky 2023. Priznávam bez mučenia, že viaceré z proklamovaných hviezdnych mien (The Comet is Coming či Kamaal Williams) išli ešte pred niekoľkými týždňami úplne mimo okruh môjho záujmu. Napriek tomu programová ponuka vo mne vzbudzovala isté lákavé očakávania, ktorým som nedokázal odolať. Prostredníctvom YouTube som si svoje neznalosti doplnil a zdalo sa mi, že obaja spomenutí headlineri by mohli príjemným spôsobom rozčeriť stojaté vody.

Črtali sa tiež isté súvislosti s minuloročným vystúpením Yussefa Dayesa, ktoré ma viac ako milo prekvapilo. „Toto je naozaj hudba súčasnosti,“ napísal som pred rokom po Dayesovom koncerte. „Jazzová tradícia „šmrncnutá“ tanečnou klubovou scénou, drum´n´bass a čojaviem čím ešte. (…) A my v publiku sme zažili jeden z okamihov, pre ktoré sa oplatí žiť. Vivat Bratislavské jazzové dni a šťastnú ruku pri výbere podobných objavov!“ Nehovoriac o tom, že Kamaal Williams je s Dayesom v mnohom spriaznený (pozoruhodný spoločný projekt „Black Focus“ z roku 2016 vydali pod hybridným menom Yuessef Kamaal).

Zhliadnuté videá oboch headlinerov lákali k bezprostrednému zážitku, hoci som si nebol úplne istý, či ich hudbu ešte hodno nazývať jazzom. „Jazz je mŕtvy,“ prechádzalo mi hlavou pri počúvaní metalových, raveových či noiseových výpadoch trojice The Comet is Coming. „Nič to,“ vravel som si, „aspoň nestihne napáchnuť stuchlinou, ako sa kedysi jazzu zvykol vysmievať Frank Zappa.“ Nakoniec bolo všetko úplne inak a tohoročné Džezáky ostanú navždy v pamäti ako prekliate. Treba dodať, že organizátori sa s touto neplánovanou a nedobrovoľnou kliatbou v podobe na poslednú chvíľu odrieknutých headlinerov vyrovnali so cťou a v tomto pred nimi "smekám klobouk". Nebudem opisovať stokrát zaznamenané a diskutované postoje „solidárnosti“ s palestínskymi bratmi a sestrami. Hoci neseriózna, no slobodne rozhodnutá voľba protestu, by snáď mohla byť poučením pre nové formulovanie kontraktov medzi promotérmi a umelcami.

Nad všetkým prevládajú pozitívne momenty. Napríklad vystúpenie Lakecie Benjamin bolo dôkazom, že dramaturgovia Džezákov ešte stále dokážu zachytiť pulz doby. Energia štyridsaťjedenročnej altsaxofonistky miestami evokovala živelnosť jazzových pionierov okolo spomínaného Bennyho Golsona. Lakecia svojím pozitivizmom a životodarnosťou neustále pripomínala, že ten duchom a duchovnom presiaknutý jazz, ktorým nás kedysi obdaroval geniálny John Coltrane stále žije a má dnes vynikajúcich apoštolov.

Vystúpenie Thea Crokera ma zastihlo trochu nepripraveného a sledoval som ho nechápavo, ako trebárs na prelome milénia projekt „Überjam“ Johna Scofielda či o dekádu neskôr „Black Radio“ Roberta Glaspera. Niečo mi však vravelo, že Croker o kúsok predbehol dobu a prirodzenosť, akou premiešaval samplované úseky so živou kapelou ma privádzala takmer k šialenstvu. Zatiaľ tomu celkom nerozumiem, ale je dosť možné, že aj tento maják budú sledovať budúce jazzové generácie.

Snáď jedna poznámka na záver: už pred rokom som kritizoval nekomfortnosť priestoru A4 Studia: výhrady k príšerným stoličkám s prepadajúcimi sa operadlami, jediným toaletám, na ktoré stáli rady, úzkym prechodovým koridorom či hlučným cateringovým priestorom, oddeleným len závesom. Všetky negatíva ostali, pribudol len európsky unikát: DJ s nevkusnou produkciou, ktorou zahlcoval prestávky medzi koncertami a vyrušoval umelcov a technikov pripravujúcich koncerty. Takýto zbytočný hlukový balast som nezažil na žiadnom z európskych jazzových festivalov. A to som ich pochodil zo tridsať. No nič, aspoň v niečom budeme originálni...

Autor: Peter Motyčka

Fotografie: Viktor Hlavatovič