Slovensko zažilo hudobnú exotiku v prevedení Zakira Hussaina

Zakir Hussain & Masters of Percussion, 5.11. 2014, Slovenský Rozhlas, Bratislava
 

Nedávny bratislavský koncert Zakira Hussaina a jeho priateľov dozaista ašpiruje na koncert roka. A tak sa v preplnenej koncertnej sále Slovenského rozhlasu uskutočnil vyše dvojhodinový maratón rytmických a tempových variácií majstrov nad majstrov.

Vystúpili skutoční géniovia svojich nástrojov, kde sa tradícia hudobného odkazu pestuje v rámci rodín. Takým je Sabir Khan, hráč na starodávny strunový nástroj sarangi, ktorý otvoril úvodnú, takmer polhodinovú rágu s hráčom na tabla a spoluzakladateľom slávneho zoskupenia Shakti a Remember Shakti Zakirom Hussainom. Dokonalé majstrovstvo dvoch duší na poli prísnych rytmických a tempových kánonov, dokázala na malú chvíľu prerušiť len minoritná časť publika, ktorá neustále fotoaparátmi „kradla majstrom dušu“. Po ráznom, ale taktnom verbálnom upozornení si Zakir Hussain vydobil absolútny rešpekt.

Nahromadené rozhorčenie dokázal ihneď pretaviť do rytmických a melodických spŕšok na dva malé bubienky. Doslova desaťprstová klavírna technika tohoto veterána je strhujúca. Príznačné pre indickú tradičnú hudbu je neustále stupňovanie napätia a vzápätí schopnosť zvoľniť, ukľudniť a naďalej udržovať pozornosť poslucháča až do extatického konca v šialenom tempe.

Základom prvej rágy bol neustále opakujúci sa motív hraný na sarangi, ktorý slúžil ako ostinátny prvok a zároveň poskytol priestor pre konfrontáciu dvoch nástrojov. Ak hovorím o motíve, nejedná sa tu o klasické európské dvojtaktové frázičky, ale o ucelené rytmicko melodické celky v rozsahu 32 a viac taktov, na ktorých sú postavené samotné rágy. Ale dosť bolo teórie. Ako povedali mnohí muzikanti, ktorých som po koncerte stretol, „po istom čase som prestal počítať“.

A to bolo cieľom, ako podotkol Zakir Hussain: “ Jediné, o čo sa pokúsime je vtiahnuť vás do ojedinelej hudby a rytmov, ktoré sa dajú zažiť mimo Indie v tomto rozsahu, len veľmi zriedkavo." Neviem do akej miery sme počuli len tradičnú indickú hudbu s performance, ktoré sa približovalo „nášmu“ ponímaniu hudby. Ale citácie notorizmov európskej hudobnej literatúry v podaní perkusívnych nástrojov nepôsobili mimo kontext programu.

Okrem duelov s majstrom, kde sa predstavili postupne jednotliví hráči, na slovenské publikum isto zapôsobila kolektívna hra všetkých šiestich členov v posledných dvoch skladbách. Techniku tvorby tónu bez prerušenia, „zlatý dych“ predviedol  Rakesh Chaurasia synovec legendárneho bansuri flautistu Hariprasada Chaurasia. Tento hráč disponuje množstvom techník od staccatovej s akcentovaním čohokoľvek a kdekoľvek, až po glissandový slide s použitím mikrotónových intervalov. Tancujúci Abbos Kosimov z Uzbekistanu dokázal „žonglovať“ súčasne s troma rámovými bubnami zvanými doyra.

Nepochybujem, že pre mnohých zúčastnených bolo vystúpenie predovšetkým prehliadkou u nás netradičného, ale neutíchajúci aplauz na konci programu svedčí o hlbokom posolstve majstrov nad majstrov, ktoré v prítomných isto  zanechalo stopu.
 

Obsadenie:

Zakir Hussain – tabla

Sabir Khan - Sarangi

Abbos Kosimov - dojra

Rakesh Chaurasia – bansuri flauta

Vijay Chavan - dholki

Deepak Bhatt -  pandžábsky dhol

Vladimír Valentovič
Foto: Rudolf Baranovič