Top 5: Skvelé albumy basgitaristov, ktorých možno nepoznáte

V predošlom Top 5 rebríčku sme si predstavili albumy basgitaristov v pozícií lídrov nie staršie ako desať rokov, ktoré môžeme považovať za populárne, minimálne v kruhoch fanúšikov jazzu a nástroja hlbokých frekvencií. Dnešný výčet má podobné zameranie i kritéria, no tentoraz sa pozrieme na tvorbu menej notorickú známu. Nasledujúce albumy považujem za skryté basgitarové klenoty, tu sú.   Damian Erskine: So To Speak Tomuto albumu dominujú zamatové perkusívne groovy syna legendárneho bubeníka Petra Erskina. Prvé husle v týchto latinsko-americkou hudbou ovplyvnených kompozíciach rozhodne hrá rytmická sekcia, takže na svoje si prídu nielen milovníci tlmenými šestnástinovými "ghost" notami a flažoletmi vystužených basgitarových liniek, ale aj fanúšikovia dravých bubnových rytmov. Album má veľmi živý a úprimný koncertný zvuk a farebne ho dotvára melodická fusion elektrická gitara a trubka.   Doug Johns: Stank Nasledujúci umelec na zozname je tiež majstrom guľometných šestnástinových fráz, no zvukovo sa pohybuje prakticky na opačnom konci štýloveho spektra. Basgitara Douga Johnsa nie je nepodobná zvuku a prístupu Victora Wootena, znie snáď o čosi dravšie a sklovitejšie, je postavená na zvonivých výškach. Skladby na albume "Stank" vychádzajú z funku, no počuť aj výrazný vplyv bluegrassu. Basgitarista pri svojej hre struny rozhodne nehladká, burcujúco-agresívny úder prstov z nahrávky priam sála.   Adam Nitti: Not Of This World Basgitarový virtuóz na šiestich strunách sa bude páčiť všetkým milovníkom moderného jazz-rockového fusion. Technické majstrovstvo na seba nenechá dlho čakať už v úvodnej skladbe albumu s názvom "Antisocialmedia", v bleskurýchlej unizóno pasáži basgitary a elektrickej gitary. Album je vo všeobecnosti ukážkovou prehliadkou možností basgitary v jazz-rockovom kontexte (kľúčovými slovami sú synth pad, gitarový booster a tomy všetkých veľkostí), Adam strieda moderný fusion groove so sólami v najvyšších registroch (šiesta struna tu naozaj neostala nevyužitá) a svoju hru dopĺňa modulačnými či skresľujúcimi efektami.   Anthony Crawford: Urban Jazz - My Story Ako už názov napovedá, album číslo štyri nás zavedie do vôd celkom iného žánru. Anthony Crawford zasadil svoj zvuk do kontextu afro-amerického Rn'B a hip-hopu. Dočkáme sa aj upbeatových, mainstreamovejšie znejúcich skladieb. Basgitarovému virtuózovi s obrovským zmyslom pre kontrolu zvuku a zároveň majstrovi moderne znejúcej slapovej basgitary úspešne sekundujú aj hosťujúci speváci i občasné hovorené slovo. Koncept Anthonyho hry vyniká najmä v kontexte rytmus-ohýbajúcich hip-hopových groovov, za všetko menujme skladbu "Jazz vs. Hip Hop" (viď nižšie).    Dominique Di Piazza: Princess Sita Francúzsky basgitarista známy svojou spoluprácou s Johnom McLaughlinom je skutočným inovátorom nástroja. Mnoho mladých basgitarových hviezd súčasnosti (niektoré z nich spomína aj náš rebríček) mu môže vďačiť za vynález techniky hry štyrmi prstami, vďaka ktorej dostali basgitarové sóla nové (veľmi rýchle) krídla. Jeho trio album "Princess Sita" je skvelou ukážkou jeho majstrovstva i "akordovejšieho" prístupu k nástroju a hádam aj symbolicky uzatvára náš nízko-frekvenčný rebríček.   Figurujú tieto albumy aj vo vašom rebríčku? Aký by ste odporučili vy? Aký rebríček by ste chceli na našich stránkach vidieť nabudúce? Napíšte nám do komentárov, budeme radi, ak sa o svoje podnety podelíte.     Adam Hudec