Wynton Marsalis Interview - časť 2.

Akým muzikálnym smerom by sa teda mala spoločnosť uberať?

Hudobný obraz je o neustálom vzdelávaní, poznaní rôznych štýlov a tiež o vývoji týchto štýlov.  

Máte na mysli vzdelávanie bežných poslucháčov?

Nie, mám na mysli nás všetkých nielen bežných poslucháčov. Mali by sme sa naučiť  správne počúvať hudbu.  Nechať hudbu len tak existovať, vedieť čo je jej predmetom. Poznať najzákladnejšie princípy Americkej hudby, porozumieť jednotlivým motívom. Porovnám to k basketbalovému zápasu kde nás komentátor neustále upozorňuje na to čo, ktorá akcia znamená. Na to aby sme si mohli hudbu naplno vychutnať potrebujeme jej rozumieť. Nachádzame sa v dobe informácií a informovanosti, mali by sme to využiť.

Dobre teda, tak kde máme začať?

Už sme začali. Zorganizovali sme rôzne programy pre hudobné skupiny, a tiež  sme zabezpečili umelecké vzdelávanie v školách. Toto všetko nám pomáha pochopiť aké je naše miesto v modernom svete. V súčasnosti prevláda obrovský konflikt medzi jednotlivými kultúrami, a teda je veľmi dôležité  porozumieť tej svojej vlastnej. Lebo len keď pochopíme tú svoju vlastnú dokážeme pochopiť a rešpektovať tie ostatné

Tvrdíte, že máte pocit akoby ste bol  pokračovateľom v histórii jazzu. Je možné zohrávať kultúrne dôležitú rolu aj v prípade, že by ste nim nebol?

Nové názory sú omnoho menej dôležitejšie ako tie, ktoré majú signifikantý vplyv na vývoj štýlu. Novinky veľa krát súvisia s reputáciou, ale človek nemôže donekonečna vynachádzať niečo nové. Verejnosť je všeobecne hladná po novinkách. Podľa čoho sa pozná dobrý kuchár? Podľa toho, že každý deň navarí niečo nové? Alebo podľa toho, že navarí to čo už poznáš, ale tak dobre, že sa nevieš dočkať kedy si budeš môcť opäť na tom pochutnať? Rituál je súčasťou každého umenia a práve jeho vyňatie z umenia bolo jednou z najväčších spomalení umeleckého progresu dvadsiateho storočia.

Presne toto spôsobilo nekonečný príval umenia, ktoré sa stávalo čoraz viac abstraktnejšie. Umenie,  ktorému nedokážeme porozumieť aj kvôli tomu, že každý umelec si vytvoril svoj vlastný štýl vyjadrovania, ktorému mi ostatní nerozumieme. Už to nie je o tom, že počúvame ale o tom, že umelci hovoria, to čo chcú hovoriť bez akejkoľvek interakcie s publikom. Koniec koncov je omnoho jednoduchšie  vytvoriť svoj vlastný štýl než sa napríklad naučiť hrať blues.

To že Picasso maľoval štvorce neznamená, že je dôležitejší než Goya. Rýchla hra Charlie Parkera  a jeho bystrá myseľ nemá signifikantnejší vplyv na umenie než tvorba Duka Ellingtona. Literatúra neskončila smrťou Shakespeara, ale neviem o nikom inom kto by ju posunul ďalej než on. Inak by to znamenalo, že Faulkner nebol dôležitý.

Spoločnosť sa venovala abstrakcii a ani ju nenapadlo, že ide mimo. Takýmto štýlom sa umelecká Európa uberala asi 100 rokov a Americké umenie vyzerá ako keby ju chcela napodobniť.

Ako teda môžeme legitimizovať niečo nové?

To sa nedá posúdiť. Duke Ellington vynašiel veľa vecí, ktoré neboli nikdy legitimizované, dokonca neboli ani len prevzaté. Neviem či sú vôbec súčasťou kanónu, ale vlastne ma to ani nezaujíma. Dôležité je len to či sa nám to páči a dokáže nás to obohatiť.  Ak je niečo založené na trojzvuku, prečo by to malo mať menšiu hodnotu než použitie 12 tónového materiálu? Myslím, že v istom ponímaní môže triáda vyznieť ďaleko prepracovanejšie než 12 tónový materiál. Samozrejme, teraz nehovorím o vyjadrovaní umeleckej hodnoty.

A čo umelecká hodnota?

Podarí sa niekedy počítaču kompletne nahradiť rozhovor medzi dvoma ľuďmi? Môže byť rýchlejší, ale sú veci, ktoré nedokáže. Napríklad vyčariť jednoduchý úsmev.